V akej hĺbke pod vodou zmizne červená?
V čistej vode je červená preč už v prvých metroch. V jazere zafarbenom tanínmi mizne prvá modrá a najďalej dosiahne červená. Ktorým smerom to dopadne, závisí výlučne od vody, pri ktorej stojíš.
Čo táto voda prepustí
Červené svetlo klesne na 1 % svojej sily pri hladine niekde medzi 1.2 m a 11 m — všetko závisí od vody: 11 m v najčistejšom oceáne, 1.2 m v povodňovej vode. Absolútny dosah je však tá menej užitočná polovica odpovede. Rozhoduje, ktorá farba prežije najlepšie, a to sa obracia: vlnová dĺžka, ktorá prenikne najďalej, je asi 470 nm — modrozelená — v čistom oceáne a asi 680 nm — sýtočervená — v jazere zafarbenom tanínmi, pretože rozpustená organická hmota pohlcuje krátke vlnové dĺžky najsilnejšie. V tanínovej vode vyhráva červená, čo je pravý opak bežnej rady.
Ktorá farba svetla prenikne najhlbšie?
Asi 470 nm v čistej oceánskej vode a asi 680 nm v jazere zafarbenom tanínmi — modrozelená v jednom, sýtočervená v druhom, spočítané z vlastnej absorpcie tej vody, nie odčítané z grafu. Jediná odpoveď neexistuje a graf, ktorý ju dáva, opisuje vodu, ktorú nepomenoval.
Akú farbu nástrahy použiť v zakalenej vode?
Závisí od toho, ktorým smerom sa ryba pozerá — a práve preto si populárne rady protirečia. Pri pohľade nabok alebo nadol vyhráva jas a vynikne chartreuse alebo biela. Pri pohľade nahor proti hladine nemôže byť nič jasnejšie než obloha, takže kontrast vytvorí jedine tmavá silueta — a preto v zakalenej vode „vždy berú“ aj čierna a modrá. Obidva tábory majú pravdu, len každý o inej geometrii.
Záleží naozaj na farbe nástrahy?
Záleží na tom, či ryba nástrahu vôbec zaregistruje — a to je užšie tvrdenie, než aké dáva väčšina rád. Táto stránka počíta kontrast medzi nástrahou a vodou za ňou a vzdialenosť, na ktorej tento kontrast prekročí prah detekcie daného druhu. Nepovie ti, či ryba zaútočí: to je správanie a žiadny optický model ho nepredpovie.
Zdroje
- Pope & Fry (1997). Applied Optics 36(33), 8710–8723.
- Govardovskii et al. (2000). Visual Neuroscience 17, 509–528.
- Aksnes & Utne (1997). Sarsia 82, 137–147.